Cestovateľka, sociálna inovátorka, vyštudovaná ekonómka a právnička – Edita Bednárová. Precestovala asi 50 krajín a v súčasnosti okrem iného pôsobí ako hodnotiteľka projektu Skauti myslia globálne. Možno vám od nej už prišlo zopár mailov a zaujíma vás, prečo vám píše a kto to vlastne je. To sa dozviete v prvom zo série rozhovorov s globálnou tematikou.

O čom sme sa rozprávali?

• o jej pobyte v Libanone a utečencoch
• o jej živote v Keni, Južnom Sudáne a Afganistane
• o tom, ako globálne témy ovplyvňujú jej každodenné rozhodnutia
• o projekte Skauti myslia globálne a jeho hodnotení
• o občianskom aktivizme

Rozhovor sa uskutočnil vo februári 2017. Na príprave rozhovoru spolupracovali Kit, Veronika, Sestra a Rytier. 

Ahoj Edita, sme radi, že si si na nás našla čas. Nedávno si pricestovala z Bejrútu, prezradíš nám, čo si tam robila?

Bola som tam ako dobrovoľníčka pre ADRA Slovensko a pomáhala som miestnej organizácii ADRA Libanon a ADRA Sýria.

Ako si sa k tomu dostala?

Posledné dva roky mám vlastnú firmu a pracujem ako projektová konzultantka. Zisťujem potreby (tzv. needs assessment), monitorujem priebeh projektov a hodnotím ich. Presne s týmto som pomáhala aj tam, keďže spomínaná miestna organizácia má rozbehnutých viacero projektov, s ktorými potrebovala pomôcť – nakopnúť, ukončiť alebo len zhodnotiť, ako to funguje. Zároveň tam plánuje projekty aj slovenská ADRA, tak som pre nich hľadala možnosti čo robiť, s kým a za akých podmienok.

Na čo boli projekty, s ktorými si pomáhala, zamerané?

Najmä na sýrskych utečencov, ktorých je tam teraz viac ako milión. Samotný Libanon má 4 milióny, takže majú jednoznačne najväčší počet utečencov na obyvateľa na svete. Okrem toho boli projekty určené aj pre hosťujúcu komunitu, Libanončanov. Vojna v Sýrii trvá už viac ako 5 rokov a prostredníctvom utečencov sa veľmi dotýka aj ich.

Prečo pomáhate aj Libanončanom?

Nie všetci Libanončania sú bohatí. Samotný Libanon, aj keď ide o krajinu so stredným príjmom, nie je úplne rozvinutý. Aj pred vojnou v Sýrii a utečeneckou krízou mali problémy napr. s elektrinou alebo pitnou vodou. Infraštruktúra je vybudovaná najmä na pobreží, vo vnútrozemí je nedostatočná. Celkovo krajina nie je dostatočne rozvinutá na to, aby dokázala pomáhať utečencom tak ako povedzme Nemecko.

V čom konkrétne pomoc utečencom spočíva?

Základy- potrebuješ im dať vodu, jedlo, postaviť prístrešky, zabezpečiť vzdelanie a eventuálne prácu, aby sa cítili užitoční a mali nejakú náplň počas dňa. Aby nerobili iné veci, ktoré nie sú všeobecne prospešné. Je to ešte trochu komplikovanejšie, formálne sú tam všetci Sýrčania nelegálne a nemôžu oficiálne pracovať ani chodiť do školy. Medzinárodné aj miestne organizácie sa to však snažia riešiť.

Robila si niečo podobného charakteru aj inde?

Áno, je toho naozaj veľa. 6 až 10 rokov môjho života. Podobné veci som robila v Keni, Južnom Sudáne a Afganistane, kde som dlhodobo žila.

Zmenili tieto skúsenosti tvoj pohľad na rozvojovú pomoc?

Rozvojovú pomoc dlhodobo sledujem. Snažím sa ju vnímať kriticky a s nadhľadom, bez naivity a pátosu. Racionálne. Áno, treba pomáhať, ale nie som za to, aby sa vytvárala závislosť.

Bicyklovanie v národnom parku Hell’s Gate v Keni

Prejavujú sa tvoje skúsenosti z rozvojových krajín aj v tvojom bežnom živote? Všimli sme si, že nepiješ kávu a čaj.  Je to preto, v akých podmienkach sa pestujú?

Áno aj. Veľa cestujem a citlivo vnímam, čo sa okolo mňa deje – niekedy vidím aj priamo, čo spôsobujú moje denné rozhodnutia. To je jeden z dôvodov, prečo ich nepijem. Druhým je, že nechcem byť od ničoho závislá. To ale neznamená, že si v dobrej kaviarni nikdy nedám kávu. Stane sa mi to párkrát do roka. Nie som však jedna z tých, čo si bez nej nevedia predstaviť ráno alebo svoje celodenné fungovanie.

A čo nejaké rozhodnutia s ohľadom na životné prostredie? Napríklad nepoužívanie igelitových sáčkov.

Určite. Také tie klasické, čo ťa extra neobmedzujú a zároveň máš z toho dobrý pocit. Ale rozmýšľam racionálne. Je mi jasné, že šetrením vodou pri sprchovaní alebo umývaní riadov nevyriešim jej nedostatok napríklad v Etiópii. Ale zároveň to robím, lebo si myslím, že je to správne. Tiež sa vyhýbam plastom, šetrím elektrinou. Tie klasické návyky, čo sme sa učili ešte ako iskričky ;-).

Stretla si sa v rozvojových krajinách s niečím, čím by sme sa mohli inšpirovať?

V niektorých afrických krajinách super funguje upcycling. Na výrobu nových vecí sa použijú rôzne typy odpadu. Veľa sa dá spraviť napríklad zo starých pneumatík, v Keni z nich robia šľapky. Alebo z plastových sáčkov sa dajú upliesť odolné tašky – tak, ako keď sa pletie košík. Stačí si dať do Googlu upcycling a nájdete kopu nápadov – videla som napríklad plot zo starých lyží, lampu z tic-tac krabičiek, diskoguľu alebo solárnu piecku z CD-čiek, či u nás stále populárnejší nábytok z paliet.

Skialp v Afganistane v pohorí Hindukuš

V projekte Skauti myslia globálne pôsobíš ako hodnotiteľka. Čo konkrétne si v projekte hodnotila?

Projekt Skauti myslia globálne už beží viac ako rok a účelom prieskumu bolo zistiť, aký je dopad tohto projektu. Napríklad na zborovej úrovni sa zisťovalo vnímanie sveta a okolia u skautov. Mali súbor jednoduchých otázok, kde krúžkovali, či súhlasia alebo nesúhlasia s nejakým názorom. Napríklad, či je normálne, že muž pracuje v kuchyni, či sú moslimovia nebezpeční, boli tam otázky o doprave, o ekológii a iné. Potom sa z toho vyhodnocovalo, či tento projekt spôsobuje nejaký posun v rozmýšľaní o týchto témach.

Čo si zistila?

Keď to len tak zhruba porovnám prvý prieskum s tým, ktorý sa robil nedávno, tak podľa dotazníkov bol v niektorých témach jemnučký posun tým pozitívnym smerom, najmä v ekológii a takom tom vnímaní cudzích vecí.  Ale tento výsledok zatiaľ nemá veľkú výpovednú hodnotu, pretože v prieskume, ktorý bežal pred rokom, bola veľmi nízka účasť. Teraz bola účasť o trochu vyššia, najmä vďaka súťaži o spoločenské hry. Keďže som mala tak málo údajov na začiatku, neviem povedať, že zlepšenie nastalo vďaka tomuto projektu. Mohlo to byť kvôli niečomu úplne inému alebo to mohli byť presne tí ľudia, ktorí už pred projektom rozmýšľali globálnejšie. Okrem toho sa z dotazníkov nedá celkom zistiť, či niekto naozaj myslí, alebo nemyslí globálne. Prejaví sa to až v ich činoch a spôsobe, akým rozmýšľa o tom, čo sa vo svete deje.

Čo pre teba znamená myslieť globálne?

Uvedomovať si dopady, ktoré majú moje denné rozhodnutia. Či už to, ako idem do práce, do obchodu, čo si kúpim. Ak mám deti ako ich vychovávam, k čomu ich vediem…ak mám rodičov tak ako ich ovplyvňujem, pretože oni sú vychovaní v inom režime, inom prostredí, s iným kultúrnym a historickým kontextom. Doba sa výrazne zmenila. Takže to, ako ovplyvňujeme ľudí okolo seba, iných skautov, komunitu celkovo. Veľmi dôležité je vzbudzovať záujem o tieto témy. Pretože ľudia všeobecne, nielen skauti, si myslia, že ich najväčší problém je chodiť ráno do roboty alebo to, že im týždeň v lete nejde teplá voda. Pritom oproti reálnym problémom sú to maličkosti. Ľudia ani nevedia, že sa dá žiť aj omnoho horšie, ako si my užívame v našom regióne, v našom mikrosvete.

Na vrchole najvyššej hory v Afrike – Kilimandžáro

Tento projekt je o aktívnych globálnych občanoch, ktorí robia aktivity na lokálnej úrovni. Ako sa aktivizmus prejavuje v tvojom živote?

Mám vlastnú firmu, kde pôsobím ako konzultantka. Táto práca mi umožňuje cestovať a učiť sa nové veci, čo som presne chcela, lebo ma to baví. A keďže som sama sebe pánom, stále mám dosť času aj na občiansky aktivizmus.  Spoluzaložila som 4 mimovládne organizácie – dvom šéfujem, v dvoch sa aktívne angažujem.

O čo ide?

Prvá je Centrum spoločenských a sociálnych inovácií. Založila som ho v Bratislave s kamarátmi, ktorí si rovnako ako ja myslia, že budúcnosť riešenia sociálnych problémov je v podnikaní. Chceme mať sociálnu banku, ktorá bude mať na jednej strane investorov, ktorí chcú podporovať podnikateľské projekty riešiace sociálne problémy, a na druhej strane nápady.

Tie majú byť postavené na biznis modeloch, čiže žiadna charita, ale riešenie problémov cez sociálne inovácie. Na podporu sociálneho podnikania sme s kamarátmi, ktorí tiež pôsobili v Keni, založili ďalšiu organizáciu, CoDeBi, ktorá sa venuje zahraničným projektom.

Môžeme sa pochváliť, že v Centre spoločenských a sociálnych inovácií sme tento rok získali prvých investorov a budeme vďaka nim financovať niektoré projekty. Jedným z nich by mal byť aj Zelený bicykel – ďalšie občianske združenie, ktoré sme založili s kamarátmi a zastrešuje prvý slovensky komerčný bikesharing.

Tiež sa angažujem v iniciatíve Hajcman. Prievidzský región, kde žijem, je totiž dlhodobo závislý od banského priemyslu. Po krátkej analýze sme zistili, že potrebujeme rozvíjať podnikavosť. Pretože čo budú robiť tisíce ľudí, keď tie naše slávne neslávne bane raz skutočne zavrú? Preto robíme rôzne školenia na podporu podnikavosti a stretnutia podnikavcov, kde sa zdieľajú nápady, plány, ale aj úspechy a neúspechy. Ľudí to vždy dokáže nakopnúť. Vybudovali sme už celkom slušnú komunitu, ktorá si navzájom pomáha a chce sa posúvať vpred, nielen pasívne čakať na to, čo bude.

Na opere v Saint Petersburgu

Začínaš všetky tieto aktivity sama alebo máš pomoc?

Vždy sú to nejakí traja hlavní ťahúni, takže je to tím – väčšinou moji kamaráti, s ktorými máme spoločnú históriu a spoločné hodnoty. Keď môže jeden, tak druhý si oddýchne alebo sa venuje komerčným veciam, lebo zatiaľ žiadna z týchto iniciatív neprináša financie. To znamená, že každý z nás, ktorí na tomto pracujeme, to robí vo svojom voľnom čase a živí ho niečo iné, čo robí popri tom.

Je podľa teba v dnešnej dobe ťažké nájsť takýchto aktívnych ľudí, ktorí sa snažia zapájať do verejného diania?

V mojom okolí nie, keďže sa medzi nimi pohybujem a aktívne ich vyhľadávam už dlhé roky ;-). Ak som mala pocit, že mi chýbajú, tak som vytvorila priestor na to, aby sme sa mohli stretávať, aby som pritiahla ich pozornosť a získala ich na spoluprácu. Takto vznikla napríklad aj spomínaná iniciatíva Hajcman v Prievidzi. Keďže som 10 rokov nežila v regióne a vrátila som sa, hľadala som šikovných ľudí, s ktorými sa môžem baviť aj o niečom inom ako preberať seriály, denne sa sťažovať a nič nerobiť preto, aby sa veci zmenili. Takže keď sa chce, tak sa dá. A vyhovárať sa dá tiež vždy. To je najľahšie.

Povedz niečo motivačné na záver.

Treba meniť svet k lepšiemu, to je celé. A tu si požičiam slova klasika (Mahatma Gandhiho): „Ty musíš byť tou zmenou, ktorú chceš vo svete vidieť. Proste treba začať od seba 😉