Do predčasných parlamentných volieb 30. septembra 2023 ostávajú len tri mesiace. Skauting nás vychováva k aktívnemu občianstvu a medzi jeden z prejavov aktívneho občianstva patrí taktiež aj účasť na voľbách. Účasť vo voľbách je jedným z práv, ktoré by sme mali všetci s rozumom využívať. Demokracia má tú neoceniteľnú vlastnosť, že osadenstvo parlamentu má pevne stanovený dátum spotreby a každých pár rokov si môžeme vybrať zo staronového sortimentu zástupcov, ktorý máme v ponuke. Toto nie je niečo, čo tu vždy bolo a vždy bude. O demokraciu je nutné bojovať, pretože jej osud nesieme na pleciach všetci.

V tomto článku sa pokúsim vysvetliť pojmy často používané na odlíšenie politických strán, a to konzervatívna, progresívna (resp. liberálna), pravicová a ľavicová. Načrtnem, čo tieto jednotlivé smery zastávajú, prečo sú užitočné a kde majú svoje nedostatky. Upozorňujem, že sám seba označujem za stredopravého konzervatívca, budem sa však snažiť byť nestranný a objektívny.

Demokracia je najhoršou formou vlády – teda okrem všetkých ostatných, ktoré sme vyskúšali.

(Winston Churchill)

Pravica vs. ľavica

Toto zvláštne pomenovanie má históriu siahajúcu do obdobia francúzskej revolúcie, kedy predstavitelia jednotlivých názorov sedeli v parlamente preferenčne na pravej (monarchisti a konzervatívci) alebo ľavej strane (liberáli a progresívci).

Pravici sa teda taktiež pripisuje aj konzervatívnosť, kým ľavici progresívnosť. Hoci historicky malo takéto rozdelenie zmysel, v dnešnej dobe by som tieto dva pojmy od seba oddelil, pretože s tým sa stretávame aj v praxi.

Pravicová politika kladie dôraz na ekonomickú slobodu. Podporuje voľný trh, presadzuje nízke dane, obmedzenú rolu štátu v ekonomike a podporu podnikateľov. Dôležitým aspektom tohto politického presvedčenia je taktiež dôraz na individualitu človeka a súkromné vlastníctvo. Kladie kontrolu nad vlastným životom a ekonomickými rozhodnutiami do rúk jednotlivca.

Ľavicová politika uprednostňuje silnú úlohu štátu pri riešení spoločenských problémov. Presadzuje väčšiu kontrolu nad reguláciou hospodárstva. Silná ruka štátu má taktiež zabezpečiť sociálne služby a  podporu pre znevýhodnené skupiny. Podporuje vyššie dane pre bohatých s cieľom zabránenia koncentrácie bohatstva v rukách jednotlivcov, ochrany pracujúcej vrstvy pred zneužívaním a vyrovnávanie sociálnych rozdielov. Pre túto politickú teóriu je taktiež charakteristická skupinová identita, a teda delí ľudí do skupín, prevažne podľa ich majetku.

Čo? Ešte raz prosím, ale pomalšie…

Pri popise rozdielu medzi týmito dvoma teóriami často používam príklad rodičov.

Čo robiť pravou rukou?

Pravicový tatko, ktorý je prísny no spravodlivý, chce, aby si si veci zaslúžil. Dáva ti však možnosť, aby si v živote niečo dosiahol. Na úvod ti môže poskytnúť pomocnú ruku, nebude ti prekážať zbytočnými úlohami (byrokraciou) a len minimálne bude zasahovať do tvojho života (kontrolami). Tento politický prístup vedie k tomu, že podnikatelia môžu jednoducho založiť a rozvíjať svoje firmy. To podporuje konkurenciu rozvojom viacerých firiem, ktoré ponúkajú podobné služby alebo produkty. Voľný trh teda vedie, v snahe boja o zákazníka, k znižovaniu cien služieb a produktov, resp. k zvyšovaniu ich kvality. Nízke dane zabezpečujú, že väčšia časť ziskov môže ostať v rukách firmy, a tak aj na výplatných páskach zamestnancov alebo sa reinvestujú do firmy, ktorá môže rásť. Podniky tak vytvárajú hodnotu, nové pracovné miesta, napomáhajú rozvoju ekonomiky, zvyšujú HDP krajiny a tým sa navyšuje množstvo peňazí v štátnom rozpočte.

Problém nastáva vtedy, keď sa tieto peniaze sústreďujú v rukách len malej skupiny ľudí. Obmedzenie byrokracie a kontrol môže viesť k daňovým únikom, čo okráda štátny rozpočet o financie. Keďže pozornosť sa sústreďuje hlavne na tých úspešných, ľudia zo sociálne slabších skupín často prepadajú pozornosti.

Čo robiť ľavou rukou?

Na druhej strane máme starostlivú ľavicovú mamku, ktorá stojí na strane slabších a chce sa postarať o všetkých, ktorí sa nemajú tak dobre. Táto teória pracuje s predpokladom, že nie všetci ľudia majú rovnaké podmienky a zázemie. Niektorí ľudia napríklad pochádzajú z chudobných alebo mnohopočetných rodín alebo sú hendikepovaní, a tak si nemôžu dovoliť kvalitné vzdelanie, zdravotnú starostlivosť alebo dobré pracovné miesto. Silný vplyv štátu v takýchto náročných situáciách podáva pomocnú ruku, aby ľudia dokázali žiť v slušných podmienkach a v ideálnom prípade sa z nich zdvihnúť. Zabezpečuje zdravotnú starostlivosť, vzdelanie alebo sociálnu pomoc. Táto pomoc dáva šancu aj chudobnejším skupinám na prístup ku kvalitnému vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti. Angažovanosť štátu v hospodárstve môže viesť k rýchlejším a adresnejším zmenám v cenách dôležitých surovín, hoci je férové povedať, že ekonómovia bojujú proti takýmto zásahom, kvôli negatívnym strednodobým a dlhodobým následkom (príkladom je stropovanie cien v Maďarsku v roku 2022).

Rastúce dane, časté kontroly a následné pokuty zaťažujú podnikateľov, čo zvyšuje ich náklady ako aj ceny produktov a obmedzuje ekonomický rast. Cieľom kontrol a pokút však je zabezpečenie kvality tovarov a služieb. Keďže pozornosť sa sústreďuje na pomoc sociálne slabším skupinám, tieto skupiny často strácajú motiváciu vyviazať sa z chudoby, pretože takto o túto pomoc prídu.

Prečo nemať obe ruky pravé alebo obe ľavé…

Oba tieto postoje sú užitočné a nemali by sa zatracovať. Potrebujú však fungovať v rovnováhe a vzájomnom dialógu.

Pravica zatiahnutá do extrému viedla k fašizmu, kedy ľudia, ktorí boli „príťažou pre štátny rozpočet“ skončili mŕtvi. K násiliu totiž ľudí doviedla obava, že im chce niekto siahnuť na ich majetok alebo pozíciu v krajine.

Ľavica zatiahnutá do extrému viedla ku komunizmu, kedy ak mal niekto viac, skončil taktiež mŕtvy alebo v gulagu. Údajná túžba ľudí po pomoci chudobnejším sa totiž nedala oddeliť od závisti a nenávistí, voči tým, čo mali viac (hoc aj zaslúžene).

Demokracia síce nie je dokonalá, nemusím však stavať stenu na to, aby som tu ľudí držal.

(John F. Kennedy)

Spustiť kotvu alebo plnou parou vpred?

Druhou možnosťou deľby politického spektra je delenie na konzervatívcov a progresívcov.

Tieto oslovenia sa v posledných rokoch začali používať prakticky ako nadávky, pritom však obe majú svoje dôležité miesto. Snahou konzervatívcov je udržať veci tak ako sú, kým progresívci prichádzajú stále s novými nápadmi, čo spraviť inak.

Predstavme si krajinu ako auto. Ak by toto auto vlastnili úplní konzervatívci, snažili by sa zanechať všetko tak ako je. To nevadí, že auto nemá airbagy, klimatizáciu, riadiaceho asistenta, automatickú prevodovku alebo katalyzátor. Je to naleštený veterán, pripravený zmiznúť v kúdolí dymu z motora so spotrebou 25 litrov na 100 kilometrov. Ak by však za volantom sedeli úplní progresívci, tak by starý model vyhodili do šrotu hneď po tom, čo ten najmodernejší zíde z výrobnej linky. To nevadí, že jeho kúpa bude veľmi drahá, v režime autopilota možno zrazíme dvoch chodcov a lietajúci mód funguje len v 20% prípadov. Je to predsa posledný model a vyzeráme v ňom super cool a pokrokovo.

Zdvihnúť kotvu a opatrne napredovať…

Asi vidíte, že ani jedna z týchto možností nie je úplne správna. Podobne ako s týmito metaforickými autami je to aj s riadením štátu. Niektoré procesy sa ukazujú ako neefektívne, nesprávne alebo priam nebezpečné. Preto by sme sa mali vedieť poobzerať po modernejších riešeniach aktuálnych problémov. Ak však bez rozmýšľania skočíme po prvom riešení, ktoré sa ponúka, je možné, že narobíme viac škody ako osohu. Keď uvidíme, že bezpečnostné pásy sú naozaj užitočné, klimatizácia nám pomôže nezanechať kaluž potu na kožených sedadlách a katalyzátor účinne prečistí spaliny, prečo nesiahnuť po takýchto vylepšeniach pre naše auto?

Pocit, že súdnictvo, zdravotníctvo, školstvo alebo doprava nefungujú správne, nám nedáva právo zahodiť celý systém do koša s tým, že všetko je zlé. Taktiež by sme si nemali zakrývať oči pred tým, že tieto nedostatky existujú. Konzervatívci si musia uvedomiť, že veci majú tendenciu rozpadať sa samé od seba, pričom nemusia sledovať potreby doby. Progresívci si však taktiež musia s pokorou priznať, že nemajú odpovede na všetky problémy a väčšina nápadov, s ktorými ľudia prídu, je odsúdená na neúspech. Ak však všetky zamietneme bez akéhokoľvek zváženia a diskusie, nikdy neprídeme na tie, ktoré by mohli naozaj fungovať.

Pár slov na záver

Tu sa do pozornosti dostáva jeden zo základných pilierov demokracie – sloboda slova. Ak sa mi ako pravičiarovi nepáči názor ľavičiara, nemôžem mu zakázať ho vysloviť, ale potrebujem odargumentovať môj postoj. Rovnako to platí aj v opačnom prípade. Taktiež nie je správne, ak ako progresívne zmýšľajúci človek, označím konzervatívca za trpiaceho nejakým druhom fóbie, len preto, že má iný názor. A rovnako to platí aj naopak. Sociálne siete a internet otvorili priestor pre šírenie rôznych konšpirácií, hoaxov, poloprávd a vyslovených lží, avšak obmedzenie slobody prejavu nie je riešením, ale len zakrytím problému. Ak budeme takéto obmedzenie presadzovať, je možné, že sa niekedy aj my ocitneme na druhej strane.

O dôležitých otázkach a problémoch je potrebné sa rozprávať. Preto je nevyhnutné, aby ľudia dokázali hovoriť iný názor a aby sme ho my vedeli vypočuť. Hoci sa nám to nemusí páčiť, možno vedia niečo, čo my nevieme. Nájsť kompromis nie je jednoduché, ale je to potrebné. Ak nebudeme schopní zviesť boj medzi rozdielnymi názormi a postojmi v civilizovanej diskusii, je možné, že ho budeme musieť vybojovať so zbraňou v ruke. A hoci sa možno nájdu ľudia, ktorí by preferovali tento spôsob, podľa mňa je lepšie sa hádať než bojovať.

A čo ja s tým?

Tento článok môžete brať ako úvod k jednej z úloh, ktorá je súčasťou odborky Občan. Samozrejme, bude potrebné vynaložiť viac práce na jej získanie.

Aktivita na družinovku

Fungovanie voľného trhu:

Rozdajte všetkým 3-5 papierikov (napr. hracie karty), ktoré budú predstavovať peniaze. Deti sa teraz na chvíľu stanú podnikateľmi a môžu medzi sebou obchodovať (hrať kameň-papier-nožnice), pričom sa vopred dohodnú, o koľko papierikov budú hrať (určia si obchodné podmienky). Víťaz získa dohodnutý počet „peňazí“. Hra končí 2-3 minúty potom, čo všetky papieriky skončia v rukách jedného hráča. Posledná časť by mala znázorniť situáciu, že „víťaz“ sa už nemá s kým hrať.

Poučenie vyplýva z toho, že síce niekto vyhral, ale už nemá s kým hrať hru, preto je aj v jeho záujme prerozdeliť „bohatsvo“ k tým, ktorí oň prišli. Účastníci družinovky môžu navrhnúť modifikáciu hry tak, aby sa ju mohli hrať dlhšie:

1. Dieťa, ktoré má viac papierikov ich v rámci obchodných podmienok ponúkne viac.
2. Dieťa, ktoré prišlo o všetky papieriky môže za splnenie nejakej úlohy získať nové „peniaze“.
3. Ak niekto nazbiera veľký počet papierikov, je povinný časť z nich odovzdať (zaplatiť daň) pre prerozdelenie ostatným hráčom.
4. A ďalšie…

Hoci táto aktivita znázorňuje takzvanú Hru s nulovým súčtom (jeden víťaz, zvyšok zostáva s ničím). V reálnom živote sme súčasne zapojení do obrovského množstva „hier“ (hry na študentov, elektrikárov, učiteľov, programátorov,…) a každý tak je schopný priniesť niečo hodnotné, čo vie ostatným ponúknuť. Hra s nulovým súčtom tak nie je správnou analógiou skutočného sveta.